Spiaci rytieri a sviatok predkov

A ty Morho - hoj mor ho! detvo môjho rodu, kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu!

Báseň Sama Chalúpku z roku 1864 by mal poznať každý absolvent základnej školy, aj keď rokmi sa veľa z učiva pozabúda. Romantická báseň bola motivovaná dielom Pavla Jozefa Šafárika, ktorý vo svojich Slovanských starožitnostiach a v Dejinách slovanskej reči a literatúry písal o ozbrojenom boji Limigantov v roku 358 n.l. proti rímskemu cisárovi Constantiovi II. Boj sa mal odohrať na panónskej strane Dunaja. Táto báseň, pripomínajúca hrdinské eposy antických Grékov, formovala niekoľko slovenských generácií národovcov. Najpopulárnejšia bola v rôznych krízových situáciách, ktoré si vyžadovali burcovať spoločnosť na ochranu národných a štátnych záujmov.

 

Spiace vojská

Chalupkovi „detvanci” sú ako sitnianski rytieri, ktorí sú pripravení vystúpiť na obranu „keď nastane čas”. Podobná povesť sa podľa J. Bottu viaže aj k hore Maginhrad pri obci Nižný Skálnik v okrese Rimavská Sobota. Spiace vojsko je aj v hore Osobitá v západných Tatrách, povesť o ňom bola v 19. storočí zaznamenaná na Orave: „Že tam jest jaskina a driemu v ni husári s konmi; každy vojak pravu nohu má uloženu do strmena a jednu na zemi, hlavu opretu o bok koňa a tak že čakaju na akési komando.” Spomína sa tiež akási „diera“ na Spiši, kde tiež vraj drieme vojsko: „Rozpráva sa, že drotár spadol na ceste do diery. Tam bola izba; okolo stola sú vojaci s opretými hlavami. Najstarší, kráľ, mal tri razy otočené fúzy okolo hlavy. Jeden z nich zdvihol hlavu a pýtal sa, či je už čas, a ten odpovedal: „Ešte nie je čas!“ Keby bol povedal, že je už čas, boli by vstali, lebo majú ukončiť vojnu (Jiří Polívka).”

Takýchto rytierov a hrdinov má veľa národov. V Čechách je najznámejšou hora Blaník, ktorá je opradená zázračnými príbehmi. Tie sa udiali nielen kedysi dávno, „za pohanských čias”, ale aj v nedávnej minulosti. Blaník svojou popularitou konkuruje Řípu.

Povesť podobnú slovenskej povesti zo Sitna nachádzame podľa F. Slámu aj v Sliezku. Ten v Slezských pohádkách a pověstích píše:  „O hoře Čantoriji blíže Ustráně i o Lysé Hoře vypravuje se, že v nich spí vojsko, sedíc na koních, připraveno k výpravě válečné. Tajemné nitro těchto hor opustí rytířové, až s vlastí naší bude zle. Co rok na svatého Jana udeří bubeník v buben a žoldnéř, který stojí na stráži, vejde do vnitra hory a otáže se: „Půjdeme už?“ Vojevůdce odpovídá obyčejně: „Ještě není čas,“ načež rytíři padají zas do dřímoty a potrvají v ní až zas do svatého Jana. Jednou však, až vlasti naší bude hroziti nebezpečí největší, přijde strážník do vnitra hory a když otáže se: „Půjdeme už?“ — rytíři vyburcováni ze sna, vyskočí a vojevůdce jejich zvolá: „Za mnou do boje!“ a rytíři vytáhnou na svých koních ze skrýše skalní na svět, aby ochránili vlasť sklíčenou, aby rozhodli strašnou bitvu, nejposlednější to na světě.“

Hôr so spiacimi vojskami nájdeme v Českej republike najmenej dvadsať. Spiace vojsko čaká na svoj čas napr. v hore Boubín na Šumave, v Královském kameni u Kašperských hôr, v kopci Svidník nad Černovicami, na Vyšehrade, Turove u Náchoda, v Kunětické hore u Pardubic, v Mělníku, v Stráně, u Kostelce nad Orlicí, v Ralsku, v moravskom Hostýně, v Oškobrhu, Házmburku, už spomínanej Lysej Hore,  Čantoriji atď.

Hory so spiacimi vojskami majú aj Rakúšania, Nemci, ich ohlas nájdeme v povestiach v Írsku a inde.

Mýtické hory

Pozoruhodné je, že autori, zväčša cirkevní funkcionári, keď pri rôznych príležitostiach spomínajú tieto hory a povesti k nim sa viažuce, hovoria, že vojská pochádzajú z pohanských čias, ale pritom v čase núdze ich, najmä v Čechách, do boja povedú kresťanskí svätci. Čo je ešte pozoruhodnejšie, dozvedáme sa, týka sa to aj Sitna, že v týchto tajomných horách sa nachádza vchod do pekla. Stojí za pozornosť, ako spomínaní autori cudne naznačujú, že na nich sa v pohanských časoch schádzalo obyvateľstvo zo širokého okolia na bližšie nepopísaných obradoch, ktoré neboli v súlade s morálkou, ktorú kázali. Dialo sa tak najmä „na Jána“, čiže v dni letného slnovratu. A hory, mnohé s prirodzenými jaskyňami, ale ako to poznáme napr. aj z Írska, umelo navŕšené s podzemnými komorami, boli magickým orgánom Matky Zeme, ktorá bola počas letného slnovratu oplodňovaná prostredníctvom slnečného lúča junákom Slnkom, k čomu im svojim príkladom, využívajúc čarovnú moc mágie podobnosti, názorne napomáhali účastníci slávností. Bránou do pekla bol v kresťanských časoch označovaný práve vstup do zeme, vnímaný ako ženský prvok. Posvätnú horu mal každý kmeň, bola symbolom jeho slobody a mýtické vojsko ukryté v jej útrobách plnilo odstrašovaciu funkciu. Povesť o spiacej armáde, z ktorej sa v stredoveku stali rytieri, hajdúsi a podobne, má preto veľmi dávne korene, nielen keltské, ale oveľa staršie, ktoré spočívajú v predkresťanskej mytológii, kedy v časoch najťažších z Matky Zeme vystúpi na ochranu krajiny neporaziteľné, dovtedy spiace vojsko.  

Realita bola a je pritom iná. V časoch najťažších sa síce prebúdzalo spiace vojsko, ale nie to mýtické, ale vojsko sformované z dovtedy pasívnych a viac-menej poslušných obyvateľov krajiny. Nebezpečenstvo, ktoré im bezprostredne hrozilo, ich chtiac-nechtiac donútilo opustiť pluhy a všedný život a postaviť sa zoči-voči nepriateľovi. V časoch feudalizmu to už nebol nepriateľ, ktorý by prichádzal zvonka, ale ten, ktorý žil medzi nimi. Oni samotní mu najprv dovolili vyrásť a potom sa ho márne, po stáročia, usilovali v rebéliách a povstaniach zbaviť.

Demokracia je najstarším spoločenským zriadením. Aj starovekí panovníci, ktorí mali absolútnu moc, než k nej časom prišli, boli do svojej funkcie volení. Na voľbe sa nepodieľalo všetko obyvateľstvo. Voľba panovníka bola vždy výsadou len istej skupiny obyvateľstva, ktoré si ňou zabezpečovalo svoje potreby, majetok, spoločenské postavenie. V záujme udržania si moci a vplyvu sa okruh voličov, aj volených, zužoval, až sa dostal do rúk malej skupiny osôb. Zo slobodne volených zástupcov sa stala privilegovaná skupina, ktorá zaviedla nepotizmus (rodinkárstvo), zneužila svoje postavenie na hromadenie majetku, ktorý prestal byť spoločný, ale stal sa len súkromným. Zaviedla zvyk, že voliť sa mohlo len z členov ich rodín, až sa funkcie stali dedičnými. Časom mohli voliť už len privilegované osoby, väčšina obyvateľstva sa na voľby len prizerala, alebo sa na ne mohli hrať v rámci ľudového zvykoslovia. Vláda oligarchie sa stala legálnou a neexistovala zákonná cesta ako situáciu zmeniť. Slobodná demokratická spoločnosť sa premenila na feudálnu.

Už v časoch Pribinu a Svätopluka, boli významné funkcie volené z príslušníkov privilegovaných rodín, budúcich veľmožov. Tí ovládali hradiská, zastávali významné funkcie v štáte. Ďalšiu spoločenskú vrstvu tvorili členovia ozbrojených družín. Veľkú časť obyvateľstva tvorili členovia obcí, ktorí hospodárili na spoločnom majetku a boli osobne slobodní. Do tejto skupiny patrili aj remeselníci, obchodníci, speváci, kňazi... Najnižšou spoločenskou vrstvou boli rabi, námezdní robotníci a otroci, ktorí neboli členmi rodov a tak nemali nárok na podiel z výnosov zo spoločného majetku. Takéto rozdelenie odrážalo potreby spoločnosti. Veľké množstvo slobodných ľudí v nej bolo zároveň zárukou jej odolnosti voči tlakom zvonka. V krízových situáciách sa nepriateľovi, ako o tom svedčia dobové správy z čias Svätopluka, nepostavil do cesty len vládca so svojou ozbrojenou družinou, ale na obranu povstalo obyvateľstvo celej krajiny. Nielen všetci bojaschopní muži, ale aj ženy sa vrhli po cudzej armáde a k hrôze dobyvateľov a okupantov ich umlátili tým, čo mali po ruke (napr. v roku 872, keď Ľudovít Nemec vtrhol do ich krajiny). Bránili totiž seba, svoje rodiny, svoju slobodu a takúto krajinu a jej slobodné obyvateľstvo bolo veľmi ťažké a najmä neekonomické dobýjať a ovládať.

Od demokracie k totalite

Feudálne pomery u nás boli darom západnej európskej civilizácie. Tie síce nachádzame aj v iných obdobiach a v iných častiach sveta, ale k nám prišli ruka v ruke s kresťanstvom. Výhody feudalizmu a kresťanstva pre upevnenie svojej moci zbadal už Svätopluk a neskôr kyjevské knieža Vladimír. To bol hlavný dôvod  zavádzania kresťanstva v krajine, lebo len prostredníctvom novej ideológie bolo možné obyvateľstvo pripraviť o slobodu a spoločný majetok. K tomu slúžilo zvyšovanie a zavádzanie nových daní. Z celkom prirodzenej potreby, aby všetci obyvatelia prispievali k správe a obrane krajiny, sa stal nástroj na zvyšovanie súkromného zisku vyššej spoločenskej vrstvy, ktorá sa stala vlastníkom celej krajiny. Poslušnosť si vládnuca vrstva zabezpečovala pomocou ozbrojených zložiek, na ktoré sa skladalo podmanené obyvateľstvo a korupciou vybraných skupín a jednotlivcov z jeho radov. Na zvyšovanie daní sa používali rôzne zámienky, najmä nebezpečenstvo hroziace zvonka, reálne alebo len fiktívne a epidémie, o ktoré v stredoveku nebolo núdza. S vystrašeným obyvateľstvom sa ľahko manipulovalo a bolo ochotnejšie vzdávať sa dovtedajších slobôd. Nie vždy. Keď toho bolo veľa, spiaci sa prebudili. Napríklad práve zavádzanie protiepidemiologických opatrení, ktoré sa navyše ukázali ako neúčinné, viedlo v Uhorsku koncom feudalizmu k povstaniam proti vláde a šľachte.

História sa zopakuje

O slobodu naši predkovia prišli nie v dôsledku porážky zvonka, ale v dôsledku porážky zo strany spoločenskej vrstvy, ktorej dovolili vyrásť vyššie, než bolo treba. Stalo sa tak najmä v priebehu dvoch desaťročí reforiem koncom 15. a počiatkom 16. storočia, ktoré viedli po Dóžovom povstaní (1514) k ich totálnemu zotročeniu – k zavedeniu nevoľníctva. Cesta naspäť k osobnej slobode, napriek desiatkam vzbúr a povstaní a státisícom obetí, trvala 333 rokov. Víťazil vždy ten, kto mal peniaze, lebo za tie si kúpil moc. Napriek tomu poučenie, že demokracia a nadmerné súkromné vlastníctvo, feudálne či kapitalistické, sú nezlučiteľné, nenastalo. Odrazilo sa to aj vo folklóre. Ten nevyzýva k aktívnemu odporu, ako to vidíme u národovcov 19. storočia, ale uprednostňuje čakanie na zázrak. Ľudové rozprávky a povesti idealizujú „zlaté staré časy“, vládu feudálnej oligarchie a s touto a podobnou idealizáciou sa stretáme dodnes. Vidina patriť medzi tých bohatších pánov, alebo bohatších sluhov, alebo aspoň medzi chudobných sluhov bohatých pánov, bola vždy silnejšia  než pud sebazáchovy, zmysel pre spravodlivosť, či schopnosť reálne uvažovať a predvídať. Je to správanie, ktoré môžeme pozorovať nielen v ľudskej spoločnosti, ale veľmi názorne v stáde hovädzieho dobytka, ktoré si porciuje zopár levov, zatiaľ čo tí, čo prídu na rad až zajtra, pokojne prežúvajú. Občas sa však stádo prebudí a levov udupe. U jedných je to správanie sa proti prírode a ľutujú levov, pre iných je podobné správanie sa ich predkov dôvodom k hrdosti na nich, dôvodom, aby na nich a ich činy nezabudli a vzdávali im hold nielen počas sviatkov predkov, ale aj svojim príkladom.